Marcové obchodovanie nebolo len o menovej politike, dlhové krízu v eurozóne, alebo stavu najväčších svetových ekonomík.
Do diania na finančných trhoch totiž dramaticky vstúpilo jedno nečakané témy, ktorým bolo zemetrasenie v Japonsku a následné cunami, ktorá vážne poškodila (okrem iného) aj dvaja zo šiestich reaktorov jadrovej elektrárne Fukušima Dajči, z ktorých začala unikať, av súčasnosti ešte stále uniká, radiácie .
Dopad tejto udalosti bol okamžitý, ale iba dočasný.
Zemetrasenie udrelo v piatok 11. marca av polovici marca sa stalo v podstate dominantným témou, ktoré zlikvidovalo značnú časť ziskov všetkých svetových akciových indexov, keď len japonský burzový index Nikkei225 v jednej chvíli strácal takmer 20%, zatiaľ čo index S & P500 klesol o 4,5%.
Ako rýchlo výpredaj prišiel, tak rýchlo ale pominul, a tak sa už koncom marca index S & P500 nachádzal na podobných úrovniach, aké okupoval začiatkom mesiaca, zatiaľ čo japonský Nikkei strácal proti začiatku mesiaca "iba" 8,6%.
Hoci zemetrasenia a jeho následky vydesili celý svet a čiastočne ochromili japonskú ekonomiku, nie sme presvedčení o tom, že by malo mať dlhodobejší vplyv na situáciu na finančných trhoch.
Pokiaľ sa dramaticky k horšiemu nezmení vývoj okolo úniku radiácie vo Fukušimě, očakávame, že by táto téma mala pozvoľna ustupovať zo scény a obchodníci sa začnú sústrediť opäť na fundamenty, ktoré dominovali obchodovanie ešte začiatkom marca.
Rýchlosť s akou sa trhy v Európe av USA dokázali so situáciou vysporiadať, je veľmi indikatívne a všeličo nasvedčuje o tom, ako silné je rastové momentum, ktoré na trhoch prevládalo v posledných niekoľkých mesiacoch.
Za tak rýchle zotavenie môžu rizikovejšie aktíva vďačiť takmer exkluzívne menovej politike centrálnych bánk, najmä americkému Fedu, ktorá zostáva aj naďalej silne expanzívna.
Len od začiatku novembra, keď Fed začal druhé kolo kvantitatívneho uvoľňovania, totiž vzrástol objem amerických štátnych dlhopisov v držbe Fedu o 500 miliárd dolárov, pričom len v marci samotnom predstavoval nárast 100 miliárd dolárov.
Táto nová likvidita, ktorá z časti presakuje na finančné trhy, potom slúži ako hlavný pilier rastu cien akcií, komodít a ďalších finančných aktív, ktoré v minulých mesiacoch zamierili prudko nahor.
Výraznejšie korekcia ich ceny má pritom v súčasnosti len pomerne malú šancu na úspech, a to minimálne do doby, než centrálne banky prestanú s dodávaním likvidity do finančného systému.
Práve z tohto dôvodu bude podľa nášho názoru dominantným témou nadchádzajúcich mesiacov ďalší vývoj menovej politiky v Spojených štátoch.
Už v júni totiž Fed ukončí druhé kolo kvantitatívneho uvoľňovania (QE2) a prestane trhy zaplavovať likviditou.
Ak bude jeho rozhodnutie definitívne a žiadne QE3 v priebehu druhej polovice roka nepríde, sme presvedčení, že to bude práve druhá polovica roka, ktorá prinesie na trhy fundamentálnej zmenu, ktorý z časti zvráti trend, ktorý sme na trhoch mohli pozorovať od konca minulého roka .
Je to preto predovšetkým menová politika, ktorá bude kľúčovou pre ďalší vývoj na finančných trhoch.
Akých zmien teda doznala pozície najväčších centrálnych bánk počas minulého mesiaca?
V americkej centrálnej banke zatiaľ k žiadnej zásadnej zmene v oblasti menovej politiky nedochádza.
Na poslednom (marcovom) zasadnutie Fedu sa vyslovilo všetkých desať členov pre ponechanie sadzieb bezo zmeny a ani z doprovodného komentáre nevyplynulo, že by mala centrálna banka na svoje popri zamestnaní menovej politike zámer čokoľvek meniť.
K istému posunu došlo snáď iba u šéfa dallaského Fedu Richarda W.
Fishera, ktorý koncom marca varoval pred silnejúcimi inflačnými tlakmi, plynúcimi z rastúcich cien potravín a ropy.
Ozvali sa tiež tradičné kritici súčasnej menovej politiky, ako sú Hoenig, ktorý viní menovú politiku z rastu cien komodít, a Bullard, ktorý sa vyslovil za zníženie veľkosti už prebiehajúceho QE2.
Ani jeden z oboch názorových prebehlíkov ale nemá hlasovacie právo v FOMC, kde je tento rok iba Richard Fisher.
Zloženie Fedu tak zostáva ďalej silno v prospech súčasnej menovej politiky. Členovia FOMC sú naviac natoľko naklonení uvoľnenej menovej politike, že by v prípade ďalšieho zhoršenia stavu americkej ekonomiky po odznení QE2 mohli začať (a podľa nás i začnú) v druhej polovici roka uvažovať o QE3, čo by malo výrazne negatívny vplyv na dolár a naopak pozitívne vplyv na ceny akcií a komodít.
Jednoznačný posun smerom k prísnejšej menovej politike naopak ďalej zaznamenáva Európska centrálna banka.
Na jej marcovom zasadnutí dokonca zaznela na adresu inflačných rizík z úst JC
Tricheta fráza "strong výstražnému" (vysoká ostražitosť), ktorú šéf ECB v minulosti naznačoval, že ECB už na ďalšom zasadnutí zdvihne sadzby.
A skutočne, už od aprílového zasadnutia trh čaká rast sadzieb o štvrť percentuálneho bodu na 1,25%, ktorý je v súčasnosti už plne započítaný v cene EUR.
Kľúčovou je preto teraz otázka: bude ECB pokračovať v ďalšom uťahovaní menovej politiky? Najčerstvejšie komentáre zatiaľ nasvedčujú tomu, že určitá ochota k tomuto kroku medzi členmi Rady guvernérov existuje.
Asi najzaujímavejšie vhľad do diskusie vnútri ECB v marci ponúkol člen Výkonnej rady, Talian Lorenzo Bini Smaghi, ktorý naznačil, že ECB je pripravená zvyšovať úrokové sadzby aj v budúcnosti. "Udržiavať sadzby na súčasných úrovniach by znamenalo správať sa čoraz viac expanzívne, čo nie je žiaduce" uviedol v komentári z 30. marca.
ECB sa už dlhšiu dobu stavajú do pozície centrálnej banky, ktorá sa z "veľkej štvorky" chová nejodpovědněji, čo je tiež hlavný dôvod stojace za výrazným spevnením eura z minulých mesiacov.
Je však otázkou, ako dlho tento postoj ECB dokáže udržať.
Zvyšovanie sadzieb totiž tlačí nahor bezrizikovú zložku výnosov štátnych dlhopisov krajín eurozóny, čo môže ďalej vyostriť napätie na európskom dlhopisovom trhu, kde už teraz niektoré krajiny platia za pôžičky podstatne vyššie úrokové sadzby než iné.
To sa týka predovšetkým Portugalska, ktorého výnosy u desaťročných dlhopisov v marci vystúpili nad 8%, ale z časti aj Španielska a Talianska.
A ako sa v marci zmenila pozície Bank of England a Bank of Japan? V prípade BoJ nemôže byť o posune k prísnejšej menovej politike ani reč.
Japonský CPI sa drží aj naďalej okolo nuly av situácii, kedy Japonsko bojuje s následkami zemetrasenia, možno len ťažko očakávať, že by BoJ, hoci len náznakom, v ďalších mesiacoch pripustila, že môže začať zvyšovať úrokové sadzby.
Pozícia Bank of England je oveľa zložitejšia.
Britský CPI v marci medziročne vystúpal až na 4,4% a členovia Výboru pre menovú politiku (MPC) Bank of England už niekoľkokrát zdôraznili, že sa môže vyšplhať až k 5%.
CPI je teraz vysoko nad inflačným cieľom banky (2%), ani to však MPC neprinútilo k tomu, aby sa BoE názorovo posunula k variante zvýšeniu úrokových sadzieb.
Ako vyplynulo zo zápisnice z marcového zasadnutia MPC, v prospech zvýšenia sadzieb sa vyslovili opäť iba tri z deviatich členov MPC a nijak výrazne sa nezmenili ani očakávania budúceho vývoja inflácie, ktorá by podľa BoE síce mala krátkodobo rast, začiatkom budúceho roka sa má ale vrátiť späť ku 2%.
BoE váha so zvyšovaním sadzieb najmä kvôli negatívnemu vplyvu, ktorý by tento proces mohol mať na už tak veľmi slabú britskú ekonomiku, ktorej HDP sa dokonca vo 4Q prepadlo o 0,5%.
Trh ale zatiaľ napriek tomu stále počíta s tým, že to bude po ECB práve BoE, ktorá začne už v tomto roku uťahovať menovú politiku, čo aj v priebehu marca dokazalo libru čiastočne držať nad vodou.
Euro silnejší vďaka očakávanému utiahnutie menovej politiky ECB
Vývoj situácie na devízovom trhu bol v minulom mesiaci opäť v réžii rozdielneho poňatí menovej politiky jednotlivých centrálnych bánk.
Pretože je to predovšetkým Európska centrálna banka, ktorá je zvyšovanie úrokových sadzieb najbližšie, bola to práve európska mena, ktorá v minulom mesiaci dokázala spevňovať na všetkých hlavných menových pároch.
Voči americkému doláru tak euro počas marca pridalo 2,7%, k libre spevnilo o 4,2% a na páre s japonským jenom rástlo dokonca o 4,7%.
Vývoj 12M úrokových sadzieb na medzibankovom trhu (LIBOR)
Už na prvý pohľad je zrejmé, že sa najväčšieho rastu dočkali opäť sadzby v eurozóne, ktorým v marci pomohlo práve silnejúca očakávania, že ECB by mohla pristúpiť k zvýšeniu sadzieb už v apríli a že by v uťahovaní menovej politiky mohla pokračovať aj v nadchádzajúcich mesiacoch.
Práve tieto očakávania sa stala hlavným dôvodom, prečo euro v minulých mesiacoch dominovalo na všetkých hlavných menových pároch.
Aj do ďalších dní to budú predovšetkým očakávania budúceho vývoja menovej politiky, ktoré budú pre ďalší osud spoločnej meny kľúčové.
Mimoriadnu dôležitosť preto prisudzujeme zasadnutí ECB, ktoré sa uskutoční už tento štvrtok.
Na tom by ECB mala zvýšiť sadzby na 1,25% a predovšetkým naznačiť, čo bude ďalej. Ak pripustí, že môžu sadzby ďalej stúpať, euru sa otvorí úplne nový priestor k rastu, ktorého, ak bude sentiment na akciových trhoch pozitívne, môže využiť.
Vývoj vybraných eurových párov v minulých 12 mesiacoch
Za pozornosť v minulom mesiaci nepochybne stála aj situácia na librou a japonskom jenu.
Libra sa v marci dostala pod tlak nielen voči euru (čo je pochopiteľné), ale aj voči doláru.
K tomu prispela predovšetkým zlá dáta z Británie a výsledok zápisnice z posledného zasadnutia BoE, ktorý tlmil očakávania budúceho rastu úrokových sadzieb v Británii. Ten zrejme príde (ak vôbec) oveľa neskôr, než doteraz obchodníci očakávali.
Japonský jen sa v marci dostal pod predajný tlak, nie však kvôli zemetraseniu, ale skôr vďaka nízkym úrokovým sadzbám a výhľadu pre menovú politiku.
V bezprostrednej reakcii na zemetrasenie dokonca JPY niekoľko dní spevňoval vďaka špekuláciám na návrat japonských úspor zo zahraničia späť do krajiny.
K doláru dokonca atakoval rekordné maximá na úrovni 76,55 USDJPY.
Dlhodobý výhľad pre JPY ale tieto udalosti neovplyvnili av prípade, že na trhu bude aj naďalej panovať optimizmus (ktorý môže vydržať aspoň do polovice roka), JPY môže mať na väčšine menových párov veľké problémy si svoju cenu udržať, čo platí najmä o menách krajín, kde sa centrálne banky chystajú zvyšovať úrokové sadzby.
